Z vybraných odborných textov ma najviac zaujal text od Pierra Lapape s názvom První spisovatel je žena. Lepape v tomto texte popisuje život istej Christine de Pizan, ktorá ako dcéra dvorného astrológa Karola V. a neskôr ako manželka kráľovho sekretára vyrastala a dlhodobo žila na Francúzskom kráľovskom dvore v 13.-14. storočí. Autor ďalej v texte Christine označuje za prvého spisovateľa. Podľa autora Christine totiž nepísala pre potešenie ani zo záľuby, ale preto, že si literárnou tvorbou potrebovala zarobiť na živobytie (Lepape, 2016). Lepape poukazuje však tiež na to, že ak by sa narodila v tejto dobe ako muž, spisovateľstvu by sa pravdepodobne venovať nemohla, no tiež na to, že sa jej literárny život neobišiel bez značných problémov, práve preto, že bola žena. Christine sa rozhodla kritizovať svojich súčasníkov za diela dvorskej lásky, ktoré sú plné nenávisti voči ženám a ich hanobeniu a tiež nemala takmer žiadny prístup k vzdelaniu, takže sa písať musela naučiť sama štúdiom diel iných autorov. Aby sa podľa autora v tej dobe ospravedlnila nekompetentnosť žien tak sa vzdelávanie dievčat zanedbávalo (Lepape, 2006).
Prečítaný text ma primäl zamyslieť sa nad postavením žien a ich genderovo podmienenou rolou v historickom kontexte. Keďže východiskový text ponúkal pohľad značne europocentrický, rozhodla som sa v tejto eseji venovať hľadaniu podobností v postavení žien v jednej z východných kultúr, konkrétne v japonskej ére Heian, ktorá je vymedzená rokmi 794-1185. Všetky tri texty reflektované v tejto eseji sa do istej miery zaoberajú práve postavením žien blízkym panovníckym dvorom.
V období Heian bola literatúra v Japonsku naviazaná na cisársky dvor — všetci, ktorí boli jeho súčasťou boli vzdelaní v tom, ako komponovať poéziu (Miyake, 2001). Do značnej miery však prístup k ako všeobecnému, tak k literárnemu vzdelaniu bolo podmienené pohlavím, čo sa tiež premietalo do toho ako autori a autorky svoje diela písali. Pre japonské ženy blízke cisárskemu dvoru, to však vytváralo ideálnu pozíciu na písanie poézie — aby sa dobre vydali, boli lepšie vzdelané. Vzdelávané však neboli tak, ako muži. Konkrétne v literárnej tvorbe im niektoré formy tvorby boli zakázané, preto sa venovali písaniu hlavne tradičnej poézie zvanej waka.** Tento štýl tvorby je opisovaný ako veľmi intímny a osobný, no určený na verejné čítanie (Miyake, 1989). Neskôr sa táto poézia písala v štruktúre 31 veršov, ktorá však rýchlo začala byť pre autorky zväzujúca, takže sa časom pretransformovala to veľmi špecifickej prozaickej tvorby (Miyake, 1989). Z tejto doby sa tiež datuje dielo Príbeh princa Genjiho, od autorky Murasaki Shikibu, ktorý sa teraz často považuje za prvú novelu (Wiener, 2016).
Čo mňa osobne zaujalo bolo, že v oboch textoch sa objavovali podobné motívy, ktoré historicky ovplyvňovali literárnu tvorbu žien v špecifických kontextoch priamo naviazaných na ich genderovú rolu v spoločnosti, aj keď so značným časovým odstupom. Podobne ako Miyake opisuje tvorbu japonských aristokratiek, Lepape často opisuje aj literárnu tvorbu Christine de Pizane, ktorá začínala intímnymi básňami, ktoré sa pretvorili do veľmi jasne štruktúrovaných zväzujúcich foriem, no ktoré stále aj napriek svojej osobnej povahe boli často verejne čítané (Lepape, 2016). Bolo tiež veľmi zaujímavé pozorovať, ako sa ako japonská, tak francúzska ženská tvorba pretvarovala postupne z poézie do prózy, reflektovala viac prežívanie žien, a premieňala rolu autora premietajúcu sa do literárnych diel. Bohužiaľ je však pomerne náročné hľadať počiatky japonského ženského spisovateľstva, keďže po zlatej ére literárnej tvorby žien v období Heian došlo k transformácii japonskej spoločnosti a ženy v nej už nemali tak veľký priestor k tvorbe ako predtým. V tomto kontexte by mňa osobne ďalej lákalo skúmať ako sa vyvíjali počiatky ženskej literárnej tvorby a spisovateľstva v rôznych kultúrach a historických kontextoch.